Niekedy má človek zlý deň a je nahnevaný na všetko a na všetkých. Potom si to niekto musí aj ako sa hovorí "zlíznuť". Nie raz sa mi niečo podobné v živote stalo, priznám sa celkom úprimne.

Keď si čítame biblickú stať o tom, ako Pán Ježiš začal z chrámu vyháňať predavačov a peňazomencov, nešlo podľa celkového kontextu o zlý deň a neovládnutie emócií, ale o jednoznačne oprávnené a potrebné konanie. Pán Ježiš zasiahol na mieste, ktoré mu bolo viac ako vzácne. Pre Neho nebol chrám len miestom kultu. Pre Neho ako Božieho Syna, od Otca poslaného znamenal omnoho viac, ako pre bežného Žida tej doby. Chrám pre Neho znamenal skutočnú posvätnosť, miesto, ktoré symbolizovalo Božiu prítomnosť. Bolo to miesto pre modlitbu ako rozhovor a stretnutie s Bohom.

Čo však videl, keď vstúpil do chrámu? Čo videl, keď vstúpil na to posvätné miesto, kde prichádzal, aby bol vo veciach svojho Otca? Obchod. Nie modliacich sa, ale obchodníkov. Zasiahol preto, lebo sa nedalo nezasiahnuť. "Môj dom má byť domom modlitby!"

Zachovajme našim svätostánkom úctu, posvätnú. Nech nikdy nechýba v chráme to, kvôli čomu bol postavený! Učme sa a učme deti i mladých zachovávať stánku Božiemu dôstojnosť a v chráme sa správajme vždy tak, aby sa naplnilo slovo: "Môj dom má byť domom modlitby!" Toto slovo úzko špecifikuje účel chrámu ako stavby. Zároveň ma učí, že ak ja raz idem do chrámu Božieho, idem tam, aby som sa modlil, spieval, počúval slovo Božie, aby som sa potešil prítomnosťou ostatných bratov a sestier. Vďaka Pane za Tvoj chrám. Amen.