31. októbra si každý rok pripomíname Pamiatku reformácie. Je to sviatok evanjelikov. Kto sme, my evanjelici? Evanjelici sme dnes už dosť malá skupina v rámci veľkej kresťanskej rodiny. Niekedy človek ani nevie, či náš hlas ešte počuť a či platí. Snáď áno.

Tak trochu máme nevyjasnené vzťahy aj s našim silnejším, väčším a starším bratom, s ktorým sme síce zdanlivo v pohode, ale ktorý ešte stále robí aj veci, pre ktoré sme sa voľakedy nepohodli. Ale vieme si aspoň podať ruky a vieme sa k sebe tváriť milo. A možno sa trochu máme aj radi a možno sa trochu aj potrebujeme.

My, evanjelici sa hlásime k Martinovi Lutherovi a preto nám hovoria aj „luteráni“ a v zásade nič proti tomuto pomenovaniu nemáme. Luther je človek, ktorého si vážime a veríme, vlastne vieme, že vykonal s pomocou Božou veľa dobrých a veľkých vecí, ktoré prispeli k pozitívnemu pohybu vo svete i v cirkvi. Hoci je pravdou, že nie každý musí s týmto názorom súhlasiť.

Luther sa držal slova Božieho. Písmo bolo „Alfou a Omegou“ jeho teológie, na rozdiel od svojich protivníkov nečerpal z iných zdrojov a nevymýšľal veci, ktoré neboli biblické. Takto Luthera vnímame a preto je nám vzácnou osobnosťou, aj napriek tomu, že mal ako všetci aj ľudské chyby.

Pre nás evanjelikov je najdôležitejšie evanjelium, slovo Kristovo a slovo o Kristovi. To slovo, ktoré uchvátilo aj Lutherovo srdce a myseľ. Veríme v Božiu milosť ukrytú v evanjeliu a tešíme sa z nej a žijeme v nej. V evanjeliu zostávame. Ináč nemôžeme. Ani nechceme.

"Ak vy zostanete v mojom slove, ste vpravde moji učeníci." Tak riekol Pán Ježiš a pre nás evanjelikov je toto slovo povzbudením a zároveň je jednou z hlavných myšlienok a posolstiev Pamiatky reformácie. Vďaka Pane, že som kresťan, evanjelik. Amen.