Nikto nemá toľko poradcov ako ten, kto má Bibliu.

(Pavel Kosorin)

Seniorátne stretnutie mládeže Zvolenského seniorátu ECAV v Žiari na Hronom 17.10.2015

Žiar nad Hronom patrí pod cirkevný zbor v Kremnici. Táto fília cirkevného zboru v Kremnici má síce len okolo 100 duší, ale svojou aktivitou dáva o sebe vedieť veľmi často. Nielen že sa im s Božou pomocou darí stavať svoj vlastný, úplne nový kostol, ale v upršanú sobotu 17. okóbra 2015 sa podujali aj na organizáciu seniorátneho stretnutia mládeže. Naposledy sa tu podobné stretnutie mladých nášho seniorátu konalo v roku 1997.

Na toto stretnutie sme boli pozvaní aj my, badínčania, a my sme túto ponuku s vďakou prijali. Stretnutia mladých ľudí sú v našej cirkvi, a obzvlášť v našom senioráte, nie veľmi časté, preto aj mne, aj keď sa už medzi mládežníkov svojím vekom nemôžem veľmi rátať, veľmi dobre padne, keď sa ich môžem zúčastniť.

Na začiatku nás privítala kapela z novohradského seniorátu, v ktorej hrajú aj páni farári. Niečo podobné ako Pedaropeja, ale majú iný štýl a majú menšie fúzy a brady. Hrali viac i menej známe mládežnícke piesne, ale išlo im to veľmi dobre. Mne sa najviac páčil spev speváčky a jej hra na flaute, ktorá tomu celému dávala taký ľahký a príjemný nádych. Po pesničkách sa nám prihovoril domáci pán farár Mgr. Jožko Pacek, ktorý veľmi zrozumiteľne a trefne rozprával na tému “Smer večnosť”. Použil evanjeliový text o tesnej bráne a povzbudil nás všetkých, že sa nemáme báť ísť tou “úzkou” cestou, na ktorej stretávame možno menej ľudí, je neľahká, nepohodlná, tŕnistá a kľukatá, zakúsime na nej neraz výsmech a opovrhnutie, ale vedie na to správne miesto, ku Pánovi Ježišovi.

Po tomto zamyslení sme pokračovali v hravom a súťaživom duchu, kde pani farárka z Hronseku, Mgr. Anička Jakušová, pre nás pripravila zaujímavé úlohy, kde sme hádali, doplňovali, a hádali názvy spevníkových piesní v klavírnom top-kvalitnom podaní pána seniora Mgr. Janka Čábyho. Vyhrali bystričania (mal som dojem, že pán farár im trochu našepkával, ale žiaľ neviem to dokázať). Badínčania sme skončili na treťom mieste.

Po záverečnom požehnaní a poslednej piesni sme sa pomaličky pobrali domov, aj keď nie úzkou cestou cez dedinky, ale pekne po diaľnici. To však neznamená, že sme si nevzali k srdcu slová pána farára Paceka, ktorý nás varoval pred tou starou známou Highway To Hell.

Veľmi som vďačný môjmu Bohu za tieto chvíle. Ďakujem aj domácim za pripravené priestory a sladké pohostenie, ktoré bolo veľmi hojné a chutné. Naše panie farárky, páni farári aj všetci mladí, čo tam boli, sú veľmi príjemní, úprimní a zábavní ľudia. Viem, že vo svojej práci s mládežou to nemajú jednoduché, bojujú zo všetkých síl ako vedia. Chápem aj tých farárov, ktorí už zlomili palicu nád prácou s mladými a hodili flintu do žita. Účasť mladých aj na tomto stretnutí, napriek jeho výbornej kvalite, bratskej atmosfére a požehaniu, ktoré som mohol aj ja prijať, nastavuje zrkadlo našej cirkvi, seniorátom, aj jednotlivým cirkevným zborom. Jednak že v samotných zboroch niet pevných a hlbokých spoločenstiev mladých, a v tých, kde niečo funguje, niet chuti stretnúť sa na seniorátnej úrovni. To však neznamená, že Pán Boh nás opúšťa, On čaká a klope na dvere nášho srdca. Jeho to baviť nikdy neprestane. A čo ty, mladý brat, sestra? Počuješ Ho? On čaká a klope, čaká a klope...