Nikto nemá toľko poradcov ako ten, kto má Bibliu.

(Pavel Kosorin)

Dnes vrcholí v Badíne spomienkové stretnutie pri príležitosti 100. výročia prvej písomnej zmienky o ochotníckom divadelnom predstavení v tejto obci. Keď sme, ešte koncom uplynulého roka, hľadali v archívoch popretŕhané nitky dejín divadla na našom území, uvedomili sme si, že v žiadnom prípade nemôžeme obísť podiel evanjelickej cirkvi a jej kňazov v tomto procese. A keď bol rok 2010 ešte naviac vyhlásený za Rok kresťanskej kultúry, bolo nám jasné, že je to priam naša povinnosť. Pretože hovoriť o veľkom výročí divadla v Badíne a nehovoriť o osobnostiach ako Krčméry, Katina, Spevák a Bojnák, bolo by ako skúmať kvalitu vody v celkom vysušenej studni, bez jedinej kvapky. Vlastne – v kocke sa sústredíme hlavne na troch z nich, na Krčméryho, Katinu a Bojnáka, lebo o nich máme k dispozícii relatívne najviac dokumentov .

Ono je to totiž tak : v prípade historických skutočností platia predovšetkým tie, ktoré sú niekde zachytené čierne na bielom. Existuje o nich hmatateľný, fyzický dokument, doklad, alebo iný artefakt. Jednoducho- dôkaz. Osobné spomienky, ústne podané informácie, legendy a povesti môžu byť síce zaujímavé, poučné a dokonca aj čiastočne pravdivé, ale v konečnom dôsledku ťažko môžu poslúžiť ako podklad seriózneho výkladu. Inými slovami : so spomienkami typu : „moja stará mama povedala“, sa naozaj veľmi ťažko pracuje. Pretože susedova stará mama mohla povedať niečo celkom iné.

A tak v prípade storočnice badínskeho ochotníckeho divadla máme istotu predovšetkým v tom, že prvá písomná zmienka o jeho existencii sa objavuje v roku 1910. Vieme kedy, vieme čo, nevieme však kto. A preto odpoveď na otázku, či sa na tomto území divadlo nehralo už aj skôr, je veľmi zložitá. Možno áno. Konečne, mohla tomu prispieť aj taká osobnosť, akou bol August Horislav Krčméry, ktorý na evanjelickej fare v Badíne pôsobil až do svojej smrti v roku 1891. Už sme sa jeho odkazu neraz venovali, pri okrúhlych výročiach jeho narodenia aj úmrtia, pri výročiach posvätenia tohto chrámu. Ale vždy nás z jeho bohatého života zaujímalo niečo iné a nie divadlo. To sme nepovažovali za dôležité. Obdivovali sme jeho odvahu, osobnú statočnosť, silu viery, neochvejnosť a trpezlivosť, ktorú preukazoval pri stavbe nového evanjelického chrámu v Badíne. Práve tento staviteľský duch, nikým a ničím nepodlomiteľný a nepodlomený, sa nám zdal ako určujúci pri odkrývaní čŕt jeho osobnosti. Potom sme sa zase sústredili na jeho vzťahy s radvanským farárom-básnikom a priateľom Andrejom Braxatorisom Sládkovičom. Ich korenšpodencia je úchvatná, ukrývajú ju steny Slovenskej národnej knižnice v Martine a strávili sme lúštením tých drobných, ťažko čitateľných riadkov nejednu hodinu. Koľko radosti, ale aj koľko ukrutného utrpenia a bôľu sa v nich skrýva ! Tu totiž nešlo len o priateľstvo dvoch farárov, ale o blízky vzťah ich rodín, manželiek aj detí.

No a tak sme viaceré kapitoly zo života Krčméryho ponechávali bokom, dúfajúc, že raz príde príležitosť a my sa k nim opäť vrátime. Tá príležitosť je teraz tu.

Môže sa to síce zdať niekomu priam neuveriteľné, ale náš hronsecko-badínsky Krčméry bol priekopníkom slovenskej divadelnej kritiky. Hoci nikde sme nenašli ani slovko o tom, že by bol divadelné hry písal, alebo že by sa bol podieľal na organizovaní divadelných predstavení. Dokonca ani sám sa tým veľmi nechválil. Ale písal o divadle. Nezabúdajme, že Krčméry bol aj známym zberateľom ľudových piesní. Túlal sa po Slovensku, takže zrejme narazil aj na divadlo. A asi sa mu zapáčilo, lebo neskôr už neviedli jeho cesty len za pesničkami, ale aj za ochotníckymi hercami. Jeho príspevok o činnosti divadelníkov v bývalej Nemeckej, teraz Partizánskej Ľupči, je prvým zovšeobecnením herecko-interpretačnej problematiky a zaznamenaním podoby vtedajšieho ochotníckeho divadla. Článok vyšiel v časopise Orol Tatranský v roku 1847 ! Vyslovil v ňom tiež jasnú požiadavku, aby ochotníci aj cítili to, čo hovoria. Teda aby dokonale pochopili úlohu, ktorú predstavujú. Upozorňoval na správne obsadenie úloh. Všímal si repertoár ochotníkov, úroveň predstavení, reakcie obecenstva. Konfrontoval, porovnával. Za divadlom veľa cestoval a volal po vytvorení putovnej scény. Bol najsústavnejším divadelným kritikom na Slovensku v 40-tych rokoch 19. storočia. V tomto zmysle by sme mohli pokračovať ďalej, ale toto nie je miesto na odborné historické výklady. Zostaňme pri tom, že sme aj v Roku kresťanskej kultúry trochu poodhalili ďalšiu stránku osobnosti A.H. Krčméryho.

A potom sme na dlhé desaťročia tápali v temnotách. Tušili sme síce, že aj po roku 1910 sa v Badíne divadlo hralo, ale kde, kto, čo a pre koho – to ostalo zahalené rúškom tajomstva. Čiastkové informácie sme síce získali – ale nie také, ktoré by sme mohli hodnoverne zdokumentovať. A tak sme o nich radšej pomlčali. Znovu opakujem: iba ústnym podaním poskytované údaje nemusia byť ani zďaleka pravdivé údaje.

Až prišli 30. roky uplynulého storočia, a s nimi ďalší farár na evanjelickej fare – Andrej Ľudovít Katina. Aj jeho životu a dielu sme sa už na pôde tohto chrámu venovali. Ale aj v jeho prípade množstvo informácií, ktoré sme o ňom, nám neumožnilo viac sa venovať jeho divadelnej činnosti. Pridajme teda ešte niekoľko zaujímavostí. On už prišiel do Badína ako uznávaný a dosť často aj hraný divadelný autor. Vo Zvolene si získal obdiv a úctu adaptáciou novely Terézie Vansovej KLIATBA, ktorú on nazval MAGNÁT FEKETE. Bola to tragédia s pevnou až klasickou dramatickou stavbou, ale s trochu neujasnenými charaktermi a rozvláčna. Preto ju niekoľkokrát prepracoval a tak ponúkol súborom. Žiaľ, my sme mali k dispozícií len tú prvú verziu a tak nemôžeme hodnotiť. V každom prípade sa Katinovi takáto ponurá, v našom ponímaní až hororová atmosféra zapáčila. Vyprosieval Vansovú, aby mu požičala aj niektoré iné neuverejnené novely a že on z nich spraví divadlo. A hoci nadšeného dramatika v Bystrici dokonca láskavo prijala, čo na mladého autora veľmi zapôsobilo, svoje tajné šuplíky neotvorila. Bola už dosť stará a unavená životom, chorľavá a tak mohla ťažko pochopiť Andrejov záujem o jej staré, nevydané novely, ktoré ona sama už dávno odpísala.Sklamaný Katina nechal potom písanie divadelných hier tak a začal písať knihy. Ale to je už o niečom celkom inom.

To však neznamená, že sa divadlu prestal venovať celkom. Práve naopak. Pripravoval hry iných autorov a inscenoval ich. Obklopený skupinou mladých, podnikavých ľudí, začal stavať tento zborový dom, aj s určením pre divadlo. Posvätili ho v roku 1942, teda pred takmer 70. rokmi. Aj toto výročie si teraz pripomíname. Neskôr, už po vojne, ako hronsecký farár, sa stal po vzore Krčméryho divadelníkom kritikom. Teoretikom divadla. Objavili sme niekoľko precízne spracovaných rukopisov prednášok, ktoré prednášal na rôznych školeniach divadelným ochotníkom. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že ešte dnes by nám mali čo povedať. V ničom nezostarli.

Ale vráťme sa k Badínu a jeho divadlu. Po vojne tu začas pôsobili manželia Spevákovci .

Zámerne o nich hovoríme ako dvojici, lebo podľa spomienok pamätníkov práve pani Speváková bola, pokiaľ ide o divadlo, hnacím motorom tohto režisérskemu tandemu. Zase len musíme byť veľmi opatrní, lebo písomné dokumenty nemáme, ale práve ona bola iniciátorkou nácviku pre ochotníkov takého náročného žánru, ako je opereta.

No a posledného, ktorého chceme v tejto súvislosti pripomenúť, je pán farár Štefan Bojnák. On totiž paradoxne, hoci bol kňaz, alebo práve preto, že bol kňaz, pochopil vo svojej dobe výchovné pôsobenie divadla. Doceňoval jeho význam v živote človeka. Hoci pôsobil v Badíne v dobe hlbokého socializmu, v rokoch ateistickej prevýchovy národa, v dobe, keď aj na neho a jeho rodinu doliehali vtedajšie tlaky štátu na cirkev, on – cez divadlo- nenásilne nabádal hlavne mladých ľudí uctievať si kresťanské hodnoty. Bol vynikajúci pedagóg. Nesúdil, nebol mravokárcom. Nenásilne mladých ľudí presviedčal o svojich pravdách, bol ich dušpastierom v tom najlepšom slova zmysle. Už si ani nepamätám, koľko trefných a priliehavých biblických citátov zaznelo z jeho úst, keď s nami chlapcami hrával futbal. Samozrejme, že ho časť svätuškárskeho Badína odsudzovala, ohovárala, opľúvala klebetami.

Ale ubezpečujem, že ani za tri dni a tri noci by mi nikto nebol vtĺkol do hlavy toľko biblických poučení o živote, ako on za jeden futbalový zápas.

A mladí za nim išli. Pripravoval v zborovom dome hlavne vianočné pásma ale aj iné príležitostné biblické útvary. Jeho konfirmácie boli malým divadielkom pred oltárom. Zbieral a upravoval detské básničky písal scénky, prerábal texty pesničiek a robil ich zrozumiteľnejšími pre detské uši aj dušu. A potom vstúpil na scénu aj ako režisér celovečerných hier s dospelými pre dospelých.Slúži mu ku cti, že programite siahal po hrách slovenskej klasiky. V Badíne sa hral Chalupka, Palárik, Stodola aj Barč-Ivan. No zrejme vyvrcholením jeho režisérskych ambícií bol Geľo Sebechlebský od Jozefa Hollého. Toho istého Hollého, ktorého Kuba uvádzame aj dnes popoludní v rámci našich divadelných dní. Hollý bol evanjelický farár v Moravskom Lieskovom a zomrel ani nie 34 ročný. Jeho život bol sériou prehier a bolestného utrpenia – ale písal veselohry, ktoré ho prežili o celé jedno storočie.

Mohol by som o Štefanovi Bojnákovi ako režisérovi divadla hovoriť ešte hodiny a vôbec by som neklamal. Po jeho smrti sa mi totiž prostredníctvom jeho dcéry dostali do rúk staré divadelné knižky, ktoré on vlastnil. Pre človeka, ktorý s divadlom priamo nerobí, tieto vydania z rokov 1915-1930 nemajú veľkú cenu. Ale pre človeka, ktorý sa divadlom zaoberá, majú svoju hodnotu. Sú totiž plné poznámok Štefana Bojnáka. Po okrajoch, na ruboch strán, kde len chcete. A z toho vidieť, ako dlho sa na každú inscenáciu pripravoval, ako citlivo dokázal pracovať s textom, ako mal všetko premyslené dopredu. Žiadne improvizácie. Nie režisér z náhody, alebo povinnosti, ale cítiaci divadelník.

August H. Krčméry, Andrej Ľ. Katina ,Štefan Bojnák – traja evanjelické kňazi, ktorí pôsobili v Badíne v absolútne inom čase a spoločenských podmienkach. Na prvý pohľad čo ich mohlo spájať ? Zvláštne, ale dosť veľa. Všetci boli stavitelia. Jeden staval kostol, druhý zborový dom a tretí zborovú sieň. Mali neľahký životný osud a každého doba poznačila inak.

Krčméry po stavbe kostola dlhé roky uteká pred úžerníkmi, ktorí na stavbu požičali. Katina uteká uprostred noci z Badína do Ľupče pred Nemcami, aby, keď sa vráti, našiel faru vyrabovanú. Bojnák si obúva robotnícke baganče, a napriek posmešným pohľadom a poznámkam ide manuálne pracovať, aby uživil štyri deti. To už si pamätám – plat farára bol vtedy od 600 do 900 korún. Nuž, to bolo aj v lacnom socializme veľmi málo.

Ale jedno mali celkom spoločné a spája to ako zlatá niť ich rozdielne životy – lásku k divadlu. Nemuseli, ale chceli. Lebo láska obyčajne prichádza nečakane a neplánovane. A práve cez divadlo urobili pre svojich cirkevníkov, a nielen pre nich, veľmi veľa. A to by sme nemali o nich pri takejto príležitosti hovoriť? Veď čo by sme to boli za ľudia ? Boli to nielen muži myšlienky, ale aj skutku. Vzdelaní, múdri. Preto dnes na nich spomíname s úctou. A mne, laikovi, dovoľte na záver odcitovať tieto slová z Písma :

Bolo malé mesto, v ktorom bývalo iba málo mužov.
Tu pritiahol proti nemu mocný kráľ;obkľúčil ho
a postavil proti nemu mocné dobývacie delá.
No našiel sa v ňom chudobný, ale múdry muž,
ktorý svojou múdrosťou mesto vyslobodil;

nikto si však už nepamätá na múdreho muža.
Tu som si povedal :
„Lepšia je múdrosť, ako udatnosť.“

Ale múdrosťou chudobného muža opovrhli
a jeho slová ostali nevypočuté.
Tiché náuky múdrych počuť lepšie
Ako krik vladára nad pochabými.
Múdrosť je lepšia ako útočne zbrane,
no jediný hriešnik vie pokaziť mnoho dobrého.

                      (Kazateľ, kapitola 9, verše 14-18)

Ďakujem Vám za pozornosť !


Autor: Mgr. Pavol Halaj

Fotogaléria