Nemá zásluhy ten, kto nemá šťastia.

(Jonáš Záborský)

Filip a Eunuch - Sk 8, 26-39

Stretnutie mládeže - 26.1.2013

Milí mladí priatelia!

Boli ste niekto v Etiópii? Pravdepodobne nie. Kto vie, kde sa vôbec Etiópia nachádza? V časti severovýchodnej Afriky.

Páči sa vám Afrika? Chceli by ste ísť do Afriky?

Etiópia má hlavné mesto Adis abebu.

Je to krajina, kde žijú kresťania, 60 percent z 82 mil. sú kresťania, okolo 30pct sú moslimovia.

Voľakedy to bola slávna a bohatá krajina. Dnes je to veľmi chudobná krajina. Polovica ľudí nevie písať a čítať.

To je smutná realita.

Dnešný biblický príbeh hovorí o mužovi- eunuchovi, strážcovi kráľovninho pokladu, ktorý cestoval z Etiópie do Jeruzalema a späť.

Jeho cesta bola spojená so službou Hospodinu. Išiel stovky kilometrov, aby vzýval v Jeruzaleme Pána. Židia v Etiópii žili od čias kráľa Šalamúna, tak hovorí istá tradícia. Ale viac pravdepodobné je, že to mohlo byť aj ináč. Ako sa dvoran dostal k židovstvu, teda netušíme, mohol sa o Hospodinu dozvedieť z Egypta. Egypt je susedná krajina Etiópie.

Čo je však pre nás zaujímavé? Napr. to, že dnes sa ľuďom kvôli viere a Pánu Bohu nechce ísť ani sto metrov. Spomínam si, ako mi starká hovorievala, že do kostola chodievali pešo niekoľko kilometrov, vždy v nedeľu ráno. Ale komu sa nechce, ten asi neverí naozaj. Ak sa mi nechce niečo pre Pána Boha a pre cirkev urobiť, tak asi nie som celkom vysporiadaný vo vzťahu k Bohu.

Čo sa týka dvorana, možno to bol nie vyznavač, ale človek hľadajúci. Aj to je alternatíva. Ľudia aj dnes hľadajú svoje náboženstvo. Nedávno som čítal o ľuďoch, ktorí cestujú do Indie alebo iných východných krajín, kde nachádzajú osobitú duchovnú atmosféru. Práve v týchto hinduistických krajinách.

Vďaka Pánu Bohu, ak človek nájde svoje vierovyznanie a vďaka aj za to, že my máme to naše a nemusíme hľadať, akurát sa musíme vierou Pánu Bohu približovať. Nemusíme za náboženstvom a kultom putovať, máme ho práve tu, pri sebe, v blízkosti a to, čo treba urobiť je niekedy naozaj tak máličko. Za to možno byť Bohu vďačný!

Muž na ceste čítal Božie slovo. Čítal si text proroka Izaiáša. Bol to text Iz 53, 7-8. Vyznavač využíva voľné chvíle aj na čítanie Písma, na vzdelávanie sa v Božích pravdách. Čítajme si Božie slovo!

Vtedy Boh v moci Ducha svätého zaviedol Filipa k nemu. Filip bol Božím poslom. Úplne ho Boží duch viedol a riadil.

Kto si myslí, že je tu náhodou? Veríme, že Pán Boh vedie naše kroky. A veríme aj tomu, že nás Pán Boh doviedol k Nemu alebo zariadil životné okolnosti tým spôsobom, aby sme boli pri Ňom a žili vierou. Keď by ste sa opýtali sami seba - prečo som tu? Aké veci sa stali, že tu sedím, keď by som mohla- mohol byť niekde celkom inde, na inom mieste s inými ľuďmi, tak okrem trošky racionálnych odpovedí, nájdeš aj niečo celkom mimo, niečo, čo ani nebudeš vedieť pomenovať. Otázkou je prečo sa tak nedeje u všetkých, u všetkých, ktorí bývajú oslovení, ktorým je Kristus zvestovaný. Na túto otázku ja odpoveď neviem. Viera je prijatie Božieho oslovenia, ale kde zoberiem silu, aby som toto oslovenie ja hriešny človek prijať dokázal? Pán Boh dáva aj túto silu, v Duchu, ale človek sa aj tomuto vzpiera.

Každopádne, ak som veriaci, je to Božia milosť. „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru, a je to dar Boží!“ (Ef 2,8) Viera a spása je Boží dar, vážme si ho a tešme sa z Neho!

Filip bol teda privedený k eunuchovi. A dostal príležitosť hovoriť o Ježišovi, svedčiť o Ježišovi. Tu ešte musíme pripomenúť, že sa nejedná o Filipa učeníka, ale o Filipa – diakona, jedného zo siedmych diakonov, vyvolených v Jeruzaleme spolu so Štefanom-mučeníkom.

Zaujímavé je, že toto Božie vedenie Filipa prinieslo na pustú cestu, to bola cesta z Jeruzalema do Gazy. Aj dnes sa často v spomína „ Pásmo Gazy“. Gaza je starobylé filištínske mesto. Strategicky významné z rozsiahlou históriou.

Pustá cesta môže mať niekoľko významov. Najprv nám pripomenie niečo prázdne, nudné, priam až nezaujímavé. Ale môže to byť aj niečo odporné alebo strašidelné, nebezpečné. Pripomenie to až zbytočnosť snahy tam ísť. Načo, veď tam nikto nebude!

Pustá cesta je však aj obrazom akejsi duchovnej prázdnoty. A čo ešte navyše, eunuch bol v konečnom dôsledku sám, opustený, v svojej viere, v svojich otázkach, v svojom čítaní. Tak je to s mnohými ľuďmi mimo spoločenstva. Vďaka Pánu, že nemusíme žiť pustú cestu.

Stretnutie Filipa s dvoranom sa začína otázkou: „ Či rozumieš, čo čítaš?“ Nasledoval rozhovor o Božom slove, o Písme, o prorokovi, o Kristovi. O Filipovi je napísané: „ Otvoril ústa a počnúc od toho slova zvestoval mu Ježiša!“ Boží záujem smeroval k tomuto zvestovaniu, k záchrane tohto človeka, k zvesti o Kristu pre tohto vznešeného úradníka.

Filip konal evanjelizačnú činnosť v Samárii. Darilo sa mu a mal hodne poslucháčov. Teraz ho Božie cesty zaviedli k dvoranovi, aby jemu samotnému zvestoval Krista. Výraz „ otvoril ústa“ nie je v Biblii ojedinelý, ale je to krásne označenie pre zvestovanie. Lebo o tom to je, že treba otvoriť ústa, že treba hovoriť, že niekedy je jednoducho naozaj naša úloha Krista zvestovať, otvoriť ústa a svedčiť o Ňom.

Kedy je tá chvíľa? Možno na pustej ceste, vo dvojici s niekým, možno vtedy, keď sa ťa niekto opýta na tvoju vieru a vzťah s Pánom. Ťažká úloha, predsa nesmierne dôležitá. Môže byť, že už máš a máme za sebou stovky premeškaných šancí. Verme, že to nie sú tragicky stratené šance. Prídu iné. Je možné, že v svojom živote oslovíš len jedného človeka, možno nikoho, ale robiť to treba a vnímať Božie vedenie.

Základom zvestovania Ježiša je vysvetliť hľadajúcemu a pýtajúcemu sa, že stredobodom Biblie je Ježiš Kristus. Boh, ktorého človek normálne nemôže vidieť, vstúpil do sveta, aby sa priblížil človeku, vstúpil do sveta, aby nám odhalil svoje bytie v moci lásky, aj cez utrpenie a bolesť, cez kríž.

Pre Filipa bolo slovo Izaiáša jednoznačným svedectvom a poukazom na Krista, on o tom nepochyboval. Židia poznali Písmo, poznali zákon i prorokov, ale v Ježišovi mnohí z nich nenašli toho, ktorého zvestovali proroci. Kresťania, medzi nimi i Filip- diakon, dostali tú milosť od Boha, že Krista v Písme našli. Pre nich bola svedectvom o Ježišovi Stará zmluva. Preto sa na mnohých miestach NZ na SZ odvoláva. Nejde o nejaký násilný akt prepojenia týchto dvoch zmlúv, ide o prirodzenú zviazanosť, ktorú aj my prijímame. Oni, zvestovatelia Krista, pisatelia NZ, boli Novou zmluvou.

Filip nemal jednoduchú úlohu, bolo to iste veľmi náročné. Tu je to opísané, akoby to išlo ľahko, bez problémov. On však musel dvoranovi vysvetliť, že židovská viera a židovské očakávanie sa napĺňa v Kristu, v tom Kristu, ktorého však židia neprijali. Radostná zvesť pre neho bola v tom, že sám mohol vedieť o možnosti vlastnej spásy a Božieho prijatia.

Záverom stretnutia bol krst. Eunuch sa chcel dať pokrstiť. Krst je aj dnes symbolom prijatia kresťanskej viery. Nie si kresťan, kým nie si pokrstený. Toto sa nedá poprieť.

Eunuch sa pýtal, či niečo prekáža? Nebola prekážka. Ku krstu ani dnes nie je prekážka. Nikomu krst nemožno uprieť, ani ho odmietnuť. Nekrstíme na základe nejakého vyznania viery alebo viery v zmysle psychologického stavu. Krstíme dietky vo viere, že pri krste koná Boh a každý krst je hlavne Božím dielom. Z ľudského pohľadu vnímame už prinesenie dieťatka ku krstu ako prejav viery rodičov či starých rodičov, v zmysle, že túžia, aby bolo kresťanom a túžia po jeho spáse. Je však potom chybou, ak sa zodpovední ďalej nestarajú o výchovu a duchovné napredovanie dieťatka. Každopádne, nemôžem či nedovolím si povedať, že krst sa aj v takom prípade stáva zbytočným aktom.

Život kresťana je životom viery, modlitby, pokánia, ale i radosti. V tom všetkom sa napĺňa zmysel krstu a v tom vidno aj pôsobenie Ducha svätého.

Pri eunuchovi sa Božia prítomnosť prejavila radosťou. „ Rozradostený šiel svojou cestou.“ Boh mu dal milosť, poznať radosť spásy. Filip bol unesený na iné miesto.

V tomto príbehu, veľmi zaujímavom, osobitom, je svedectvo o Božej milosti, o zvláštnosti Božích ciest, o konaní s tými, ktorí svedčia, ale aj tí, ktorí prijímajú. Evanjelium je pre všetkých. Amen.

( s použitím viacerých materiálov pripravil R. Dovala)