Boh má prácu pre každého človeka.

(Ernest Hemingway)

Turistický výlet na Kriváň 3.10.2015

Keď volanie divočiny je už veľmi hlasné a túžba zdolávať kopce a končiare našich slovenských hôr sa stane silnejšou ako naša pohodlnosť, zvykneme sa v našom zbore vybrať na túru. A tentokrát to nebola len nejaká oddychová nedeľná vychádzka za dedinu ku štyrom vŕbam, ale zvolili sme si rovno symbol našej krajiny – Kriváň ( to je ten vrch znázornený na rubovej strane medených euromincí, ale tam sa zdá oveľa menší ako reálne je :-) ).

Stretli sme sa ráno pred farou už o pol siedmej a po krátkom zvítaní sme všetci deviati (4 ženy, 4 chlapi a ja) vyrazili vpred. Autami sme sa doviezli až ku Trom Studničkám, zaparkovali sme na takej lesnej ceste – neceste, kde sme si za parkovné mastne zaplatili a v nádhernom počasí babieho leta sme odštartovali pešiu púť na vrchol. Začali sme pekne spolu, ale cestou sme sa roztrúsili na menšie skupinky podľa tempa chôdze. Najrýchlejší z nás to vyšľapal za dve a pol hodiny, ale ostatným vrátane mňa to trvalo trošku dlhšie. Vďaka Pánu Bohu a jeho ochrane sme sa v poriadku a s úsmevom na tvári mohli stretnúť na vrchole, odfotiť sa pri dvojkríži, pokochať sa krásnym výhľadom, občerstviť sa a trochu si aj povedať svoje zážitky z cetsy nahor. Spoločnosť nám robilo množstvo iných turistov, ktorí mali v ten deň rovnakí nápad ako my :-).

Cesta smerom nadol bola dosť drsná. Prudké klesanie, ostré skaly a šmykľavé úseky sa miestami dali zliesť len štvornožky. Tak to aj v živote chodí, raz si hore, raz zas dolu, ale stáva sa, že cesta nadol je tá menej príjemná. Stali sme sa aj svedkami zásahu leteckej horskej služby. Šmykľavý úsek si vybral svoju daň v podobe zlomenej nohy jednej staršej turistky, ktorá išla tiež smerom nadol. Žiaľ, je to tak, Vysoké Tatry sú ako ženy, na jednej strane krásne a nespútané, ale na druhej strane vedia byť aj zradné a nebezpečné.

Po viac ako ôsmych hodinách sa naša túra skončila, stretli sme sa pri autách, hladní a vyčerpaní, ale vnútri ma (verím, že nielen mňa) tešil pocit, že som to dokázal a nevzdal som to tesne pod vrcholom, lebo mal som takú krízu :-). Nasadli sme do áut a hladní sme sa tešili na teplú večeru v reštaurácií na Čertovici. Čo však čert nechcel, obe reštaurácie na Čertovici boli už zatvorené a nám neostávalo nič iné, len si nadať “do čerta” a vydali sme sa ďalej do Mýta pod Ďumbierom , kde je vraj pri vleku dobrá koliba. Kolibu sme síce našli, ale vstúpiť sme nemohli, lebo v ten deň tam mali akciu a bola uzavretá spoločnosť. Vtedy už vzduchom leteli aj ostrejšie nadávky. Potom sa objavil jedne pán, asi majiteľ tej koliby, a ospravedlnil sa nám, že dnes z večere nič nebude. Poradil nám ale inú kolibu v Bystrej. Tú sme voľajako aj našli a chvála Pánu Bohu, milá domáca pani nás prijala a vynikajúco pohostila. Ej, veru sa nám z tej vyhriatej koliby ani domov nechcelo. Ale ako sa hovorí, je čas prísť a je čas odísť. Domov sme došli o pol desiatej večer.

Som veľmi vďačný nášmu Pánu Bohu, aj mojim ostatným bratom a sestrám, že tieto túry robíme v našom zbore už teraz pravidelne. Človek tam zažíva krásne chvíľe a neopakovateľnú družnú atmosféru. Už sa teším na tú ďalšiu. Mimochodom, na túrach, ktoré organizujeme v našom zbore sú vítaní všetci, bez ohľadu na vek. Ak ste počas čítania tohoto článku dostali aj vy chuť vybehnúť si niekam na túru, určite sa k nám nabudúce pripojte. A ak ste tú chuť počas čítania článku náhodou stratili, aspoň viete, že nabudúce nemáte radšej čítať podobné články :-)