Nikto nemá toľko poradcov ako ten, kto má Bibliu.

(Pavel Kosorin)



Kázeň na 2.slávnosť vianočnú v chráme Božom CZ ECAV Badín 26.12.2009

Hľadíme Bože k nebesám, tam odkiaľ prišla milosť Tvoja v Kristovi.
Hľadíme tam hore, ako služobník Tvoj Štefan, odkiaľ život pre nás nový.
Ó, nedopusť Bože, by sme sa od Teba vzdialili
A prednosť tomu, čo zahubiť dušu môže dávali.
Dávaj však sily vždy Teba vyznávať
Sveta sa zriekať a Teba milovať. Amen.

  8 Štefan však, plný [viery], milosti a moci, činil veľké znamenia a zázraky medzi ľudom.   9 Ale povstali niektorí z takzvanej synagógy nazvanej synagóga Libertíncov, Kyrénčan a Alexandrijčan, z Cilície a Ázie a hádali sa so Štefanom,  10 ale nevládali odporovať múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.  11 Nato nastrojili mužov, ktorí žalovali: Počuli sme ho hovoriť rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu.  12 A pobúrili ľud, aj starších a zákonníkov, oborili sa naňho, chytili ho a viedli do rady.  13 Tu postavili falošných svedkov, ktorí svedčili: Tento človek neprestáva hovoriť rúhavé slová oproti tomuto svätému miestu a proti zákonu.   14 Lebo počuli sme ho hovoriť, že Nazaretský Ježiš zborí toto miesto a zmení poriadky, ktoré nám dal Mojžiš.  15 A keď všetci, ktorí boli v rade, uprene hľadeli na neho, videli jeho tvár ako tvár anjela.

 54 Keď to počuli, zúrili v srdci a škrípali zubami na neho.  55 Ale on, plný Ducha Svätého, vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej,   56 i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.  57 Oni však skríkli mohutným hlasom, zapchávajúc si uši, a potom sa jednomyseľne oborili na neho.  58 Vyhnali ho z mesta a kameňovali. Svedkovia poodkladali si šaty k nohám mládenca menom Saul.  59 A kameňovali Štefana, ktorý sa modlil: Pane Ježiši, prijmi môjho ducha!  60 Potom pokľakol, zvolal silný hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech! A len čo dopovedal, usnul.

                                                                                                                              Skutky apoštolov 6,8-15 a 7, 54-60

Milé sestry a bratia!!

Dnešnú kázeň začneme malou básničkou. „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa, zabitý bol kruto Štefan, veseľme sa.“ Je to pekná básnička? Nie! Je to hrozná básnička! Rýmuje sa, ale niečo mi na nej neladí. Niečo tam neštymuje. Je priam absurdná! Máme tam slová o radosti, o narodení a potom niečo o zabití Štefana. To tu neladí. Čo má narodenie Krista spoločné so Štefanom a jeho krutým príbehom? Zdanlivo to vôbec nejde dokopy a básničku treba prerobiť. Máme však druhý sviatok vianočný a tento sviatok patrí už dlhé roky práve Štefanovi, mučeníkovi a jeho svedectvu viery. Nehodí sa nám to k vianočnej radosti, neladí nám to, nepasuje, ale takto to je a my si každý rok vždy znovu musíme pripomenúť, že vianočnú radosť nám tak trochu pokazí biblické čítanie o krutej smrti diakona Štefana.

Mnohým kresťanom a mnohým ľuďom po tieto dni pokazilo vianočnú radosť počasie a prívaly vody, ako sme to mohli vidieť včera v TV.

Avšak, aby sme boli celkom korektní a dôslední - príbeh o Štefanovi nám nechce pokaziť vianočnú radosť, obrať nás o ňu, možno nás chce v nej len viacej utvrdiť, možno chce len, aby sme si tú vianočnú radosť viacej vážili. Možno nás chce tento príbeh naučiť, čo je to pravá vianočná radosť, čo to znamená radovať sa z narodeného Spasiteľa, čo to znamená pokľaknúť pri jasliach v Betleheme, čo to značí žiť radosťou v Kristu alebo čo značí, priznávať sa k svojmu betlehemskému dedičstvu, ako sme si o tom hovorili včera. Ľudia tomu vôbec nemusia rozumieť. Mnohí nemusia chápať, že Vianoce nie sú len o eufórii a šťastí, ale aj o dlhej ceste z Nazareta do Betlehema, o odmietnutí tehotnej ženy, keď nemali miesto, o biede, v ktorej musel prísť na svet Ježiš, o strachu, ktorý museli prežívať, keď sa neskôr dozvedeli, že Herodes Veľký ide dať povraždiť všetky dietky v Betleheme, o úteku do Egypta. Vianoce sú aj o tomto. A k tomu máme pred očami mučeníka Štefana, ktorý bol diakon a ktorý bol verný nasledovník Krista.

Štefana vyvolili za diakona, aby mal na starosti službu, praktickú službu vdovám, možno nejakým chorým ľuďom, službu obsluhovania pri stoloch pri spoločných stretnutiach. To bola jeho diakonská povinnosť. Štefan mal však mnohé výnimočné dary, bol- „ plný viery, milosti a moci, činil zázraky medzi ľudom.“ Bol naplnený mocou Ducha, ktorá mu dávala spôsobnosť aj konať v službe Kristovi, aj hovoriť v službe Kristovi. Služba v cirkvi stojí na milosti a moci, ktorá nepochádza z nás, ale od Boha. Túto milosť a moc dáva Pán všetkým, ktorí mu chcú úprimne slúžiť, ktorí s radosťou hľadajú cesty služby a pomoci cirkvi k budovaniu viery. Štefan taký bol a Boh mu dal plnosť nielen viery, milosti a moci, ale aj moc činiť zázraky medzi ľuďmi. Biblia nepíše, aké to boli zázraky, ale my vieme, že každý dobrý skutok, ktorý ľudia vykonajú, všetko smerujúce k dobru, k pomoci inému bratovi či sestre je v istom zmysle zázrak. Jednak preto, že toho nebýva veľa, jednak preto, že ten, kto je od dobrých skutkov závislý, ten, kto očakáva pomoc, pre toho je všetko zázrakom. Štefan teda činil zázraky medzi ľudom.

Dalo by sa povedať, že bol obľúbený a mal úctu ľudí, hoci stál v zdanlivo obyčajnej službe diakona. Čo sa dostalo jemu okrem úcty a vďaky? Keďže vyčnieval z radu, keďže bol až príliš dobrý pre tento svet, pre svet, v ktorom žil, stal sa terčom úkladov a zloby zo strany židov. Keď som písal túto kázeň, tak sa mi namiesto slovka terčom, podarilo napísať čertom. Štefan sa stal čertom. Dá sa povedať, že pre svojich nepriateľov bol akoby čertom, ktorého chceli uvrhnúť späť do pekla. Kto vie prečo sa k dobrým ľuďom ostatní zvyknú správať ako k čertom a sú terčom nenávisti? Vymysleli si o ňom príhody, že vraj sa rúha Bohu a Mojžišovmu zákonu, proti chrámu. Napokon ho postavili pred radu a tam ho súdili a vypočúvali. Samozrejme, že mali svedkov, ktorí Štefana počuli hovoriť mnoho rúhavých slov. Tam, ako Štefan stál pred radou, všetci na neho uprene hľadeli a „videli jeho tvár, ako tvár anjela.“ Nebol to teda čert, ktorý by chcel niekomu ublížiť, ani im, pravoverným zákonníkom, bol to anjel, diakon, služobník, verný Kristovi a mal len jednu chybu, že bol „plný viery, milosti a moci“. Neviem, či ľudia veria alebo neveria v anjelov, neviem či niekto anjela videl, ale je zrejmé, že symbol anjela, anjelov je často spomínaný a zaužívaný. O anjeloch hovoríme vtedy, keď sa k nám niekto zachová výnimočne dobre, keď nás zachráni z trablov a podobne. Vtedy povieme: „ Ty si anjel!“.

Štefan tam stál, ako anjel. Tvár mal ako anjel, ako Boží posol a presne tak tam stál ako svedok Boží, ako od Boha poslaný, aby svedčil o Kristovi, aby vyznal svoju vieru a nezaprel ju, hoci mu hrozila smrť. V knihe Skutkov apoštolských je celá 7. kapitola, nejakých 50 veršíkov zaznamenaná Štefanova obrana. Zapísal ju evanjelista Lukáš, tak ako mu ju odovzdali svedkovia. Kto by nemal dnes nič na robote, môže si v rámci sviatočného oddychu tento text prečítať, alebo aj iné. Nie je to však obhajoba v pravom slova zmysle, Štefan pripomína dejiny izraelského národa, Božie vedenie a na záver pripomenul prenasledovanie prorokov. „ Ktorého z prorokov neprenasledovali vaši otcovia?“ Brániť seba, svoju vieru, brániť cirkev, to sú úlohy, pred ktoré sme ako kresťania postavení v každej dobe. Vždy sa nájdu všelijakí falošní svedkovia, ktorí útočia a kričia, hľadajú zlo a zlé proti Bohu a cirkvi. Vieme sa brániť? Treba sa brániť? V tejto veci sme plne odkázaní na Božiu pomoc, len Pán Boh nám môže dať tú pravú múdrosť i silu, v ktorej dokážeme reagovať na protivenstvá. Niekedy na internete zablúdim na nejakú internetovú diskusiu, kde sú reakcie ľudí na nejaký článok o cirkvi či kňazoch a je to hrozné čítať, ľudia sú ako supy, vrhnú sa na korisť a vylievajú si všetku svoju nenávisť, pritom vôbec ničomu nerozumejú.

Keď židia počuli Štefanovu reč, „zúrili v srdci a škrípali zubami na neho.“ Výstižnejšie sa to zaznamenať nedalo. Zúrivosť v srdci a škrípanie zubami. To sú slová, ktoré vyjadrujú hnev i zúfalstvo, zlobu i bezmocnosť, priam až akési zverstvo. Štefan im nepovedal nič zlé, len pravdu, ani nebol na nich prehnane prísny, len zdôraznil isté chybné kroky minulosti.

Majú ľudia radi pravdu? Máme radi pravdu o sebe? Poteší nás kritika našich životov? Cítite sa dobre, keď v kázni pripomínam naše nedostatky? Cítili by ste sa dobre, ak by som začal teraz vymenúvať všetko, čo kto za posledné obdobie urobil zle? Je veľa tém, ktorým sa niekedy pre pokoj musím vedome vyhnúť a radšej ich nespomínam, alebo len veľmi citlivo, lebo aj to málo návštevníkov chrámu v nedeľu by zabudlo, kde je kostol. Ale zasa na druhej strane iste ste si všimli, že celkom iba medové motúze popod nos vám neťahám. Vedzme však, že iba pravda nás vyslobodí, Kristova pravda.

Štefan v kruhu svojich nepriateľov, ktorí škrípali zubami, pohliadol k nebesám a povedal: „ Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ Vtedy sa zlomila aj posledná šanca, že mu odpustia. Štefan mal videnie viery. Stratil nádej na záchranu pred svojimi prenasledovateľmi, ale dostal uistenie v Bohu. Myslím si, že Pán Boh svojim verným vo všetkých ťažkých chvíľach života dáva uistenie, že On je s nimi, že je s nami, dáva nám svojim zvláštnym spôsobom vidieť „ Syna človeka, Krista stáť na pravici Božej.“ Každý veriaci človek má takúto skúsenosť. Lebo vo viere nežijeme bez ťažkostí a utrpenia, bolestí a starostí, vždy je niečo aj zlé, v rôznych ohľadoch, ale práve vtedy pohliadame k nebesám a dostávame uistenie, môžeme sa utvrdiť v nehynúcej nádeji.

Štefanov životný príbeh i príbeh jeho viery sa končí ukameňovaním, teda žiaden „happyend“. Vyviedli ho za mesto a surovo ho ukameňovali pre vieru. Štefan sa stal prvým známym mučeníkom Krista a pre Krista. Neurobil nič zlé. Len žil a hovoril svoju vieru. Žil svoju vieru až do konca o čom svedčia slová: „ Pane, Ježiši, prijmi môjho ducha. Potom pokľakol a zvolal silným hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech.“ Smutné, ale obdivuhodné. Určite i povzbudivé. Príklad vianočnej viery. Viery až po smrť.

Úvodná básnička- „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa, zabitý bol kruto Štefan, veseľme sa“, táto nám nikdy nebude ladiť. Predsa, k zvesti vianočnej radosti patrí Štefanov príbeh, aby sme si uvedomili, že cesta viery je veľmi ťažká cesta, niekedy aj cez tŕne. Vianočná radosť môže ľahko vyprchať a z cesty za Kristom sa dá ľahko zbehnúť na nejakú inú ľahšiu. Lenže len tí, čo vytrvajú do konca budú spasení. Amen.