Nemá zásluhy ten, kto nemá šťastia.

(Jonáš Záborský)



Kázeň na 1.slávnosť vianočnú v chráme Božom CZ ECAV Badín 25.12.2009

Kriste, Ty prišiel si k nám od Boha darovaný,
Od dávnych vekov vrúcne čakaný.
Prišiel si do sveta v pokore a skromnosti,
A nehostinný svet ťa nechcel uhostiť. My dnes však chválu vzdávame,
Veď Spasiteľa a Pána iba v Tebe máme
Prosíme, prijmi našu oslavu,
aj keď v mnohom nedokonalú.
Prijmi prosby i vďaky naše
A veď nás k večnej spáse.
Ty si to Slovo, čo sa telom stalo,
Aby ľuďom radosť, lásku dalo. Amen.

Milé sestry a bratia!

Najznámejšie vianočné Lukášovo evanjelium hovorí o tom, ako dal cisár Augustus popísať celý svet. Augustus bol pokladaný za božského cisára. Roku 30 pred Kristom dobyl Egypt a v Egypte našiel presný berný systém, kde všetko bolo zdanené okrem vody a vzduchu. V 27 roku pred Kristom začal veľkú reformu celej Rímskej ríše. Nariadil súpis majetku, pôdy a osôb. Súpis presne podľa stanovených kritérií postupoval po celej ríši, v jej jednotlivých častiach. Každý sa mal ísť osobne hlásiť k svojmu rodovému majetku s rodinou, s otrokmi, ináč by majetok prepadol štátu. Súpisu sa museli zúčastniť všetci, aj manželky, bez ohľadu na tehotenstvo. Jozef mal domovskú príslušnosť v Betleheme. Preto musel ísť tam. Možno mal nejaký malý kus poľa.

Pán Boh si použil cisára, aby sa naplnilo dávne proroctvo. Pán Boh si použil božského cisára, aby sa narodil Mesiáš presne tak, ako predpovedali dávni proroci, v Betleheme, v dome chleba. Udalosti dejín sú rôzne poprepletané. Historici často roky musia skúmať, čo bolo presnou príčinou tej či onej udalosti, ktorá sa stalo, prečo došlo k nejakému rozhodnutiu a podobne. Na Vianoce sa križuje história sveta s Božím konaním, s Božou vôľou. Niežeby sa inokedy nie, Boh je Pánom vesmíru i dejín, ale na Vianoce si to všetko tak viac a priamo môžeme uvedomiť. Tak si skúsme uvedomiť aj dnes, že sme v Božích rukách, že sme pod Božím vedením, že Pán Boh sa v celej svojej láske skláňa k nám, aby nám aj tieto Vianoce bolo pred očami tajomstvo Božieho diania v Ježišovi Kristovi. Tak, ako včera večer sme si povedali - „Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa stalo...“, tak i dnes v toto ráno vianočné v svojich mysliach utekáme do Betlehema, aby sme sa presvedčili, či naozaj, či naozaj prišiel k nám Spasiteľ a aby sme sa radovali, že Boh je naším milujúcim Pánom a že On je silnejší ako všetci mocní tohto sveta. Zostáva nám čudovať sa, zostáva nám radovať sa, zostáva nám byť vďační. Teraz si zaspievajme pieseň č. 52 a v nej sa pokorne pristavme pri jasličkách.

Otčenáš.

"Išli preto všetci, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa teda aj Jozef z Galiley z mesta Nazareta do Judska do mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem, pretože bol z domu a z rodu Dávidovho...." Evanjelium podľa Lukáša 2, 3-4

Cisár Augustus, božský, vydal nariadenie popísať celý svet. To sme si už povedali. Až spätne poznávame aj iný zmysel tohto nariadenia, ako len danie do poriadku personálnych a majetkových vecí v ríši. Jozef bol len obyčajný chudobný človek, ktorý ako sme povedali iste toho nemal veľa a jediným jeho pravým bohatstvom bola Mária s dieťatkom pod srdcom. Nemohol si dovoliť nejsť sa dať zapísať, nemohol si dovoliť nejsť a nesplniť nariadenie a nemohol tiež len tak nechať dedičstvo otcov nech už bolo akékoľvek. Takto nejako vnímame jeho situáciu ľudským pohľadom.

Keď Jozef a Mária išli do Betlehema dať sa zapísať podľa nariadenia cisára, plnili nielen cisárovu vôľu, ale plnili vôľu Božiu podľa jeho plánu s týmto svetom. Zvesť Vianoc je krásna v tom, že si môžem uvedomiť a potešiť sa, že aj ja som súčasťou Božieho plánu, že aj ja som ten, že my sme tí, ktorí sú súčasťou Božieho plánu a Jozef s Máriou putovali do Betlehema aj preto, aby sme my dnes mohli hľadať cestu do Betlehema v svojom srdci. V Betleheme sa Jozef mal dať zapísať a priznať sa k svojmu dedičstvu. Je dosť pravdepodobné, že čo sa týka tej majetkovej stránky, veľmi to nepomohlo ani jemu, ani cisárovi. Predsa možno v tomto uskutočnení zápisu a priznaní sa k dedičstvu sa dá objaviť jedna myšlienka pre nás.

Našim Betlehemským dedičstvom je Pán Ježiš. On, tam v chudobe, v jasličkách ležiaci a narodený, On je naším betlehemským dedičstvom, On je tým, ku ktorému sa chceme a môžeme priznať. Nesmie nám byť ľahostajný, nesmieme ho nechať nepovšimnutým. Isteže, kto by videl niečo či niekoho výnimočného v dieťatku na slame, kto by mu dával titul a hodnosť? Predsa práve On je naše jedinečné betlehemské dedičstvo, ktorému sa nič nevyrovná, je nad všetky polia a lúky, nad všetky poklady. A aký je vianočný rozkaz: „Daj sa zapísať pri svojom betlehemskom dedičstve.“ Nehanbi sa zaň, naozaj sa k nemu priznaj. To dieťatko v jasliach je Tvoj Boh, Spasiteľ, je to ten, ktorý ti dáva večný život. Predstav si ako Jozef potom po všetkom mohol povedať- tu som ja Jozef a Mária, naše dieťa a toto je moje dedičstvo. Tu som ja, XY, a toto dieťa, Kristus je moje dedičstvo, ba čo viac, On je celý môj život, On je moje detstvo, dospelosť, staroba. Jemu a s Ním chcem prežiť všetko a s Ním chcem prežiť aj smrť. Prežiť smrť, prejsť cez bránu smrti. Áno, brat i sestra, takto to je a takto by to malo byť. Betlehemské dedičstvo v Kristovi je dar od Boha, ku ktorému sa máme priznať, tak ako sa Boh priznal k nám. Nie cisár, ale Boh nám dáva nariadenie, vlastne to nie je nariadenie, je to ponuka, možnosť. Tam máš toto dedičstvo, tam máš to, čo potrebuješ, ber si to, priznaj sa k tomu a veľa získaš.

Všetci poznáte vianočný príbeh z TV o Popoluške, ktorá dostala tri oriešky. Také zdanlivo nič a v tejto rozprávke jej práve také malé nič, taký malý darček jej zmenil život. Pravda, to je rozprávka, ale môžeme si aj z tej rozprávky zobrať posolstvo, že naozaj veľký div a bohatstvo môže byť aj v zdanlivo nenápadných veciach. Tak, aj Kristus v maštali by možno nestál za povšimnutie, ale On stojí za to.

Ľudia tejto doby si chránia svoje dedičstvo, lebo dedičstvo znamená majetok, peniaze. Niekedy prináša aj nepokoj a zlo, ale patrí to do systému nášho života, dediť, preberať hodnoty po rodičoch či starých rodičoch. My máme vzácne kresťanské dedičstvo, máme posolstvá viery, ktorá začína v Betleheme, máme niečo, čo sa nedá ani doceniť a nedokázal by to oceniť žiaden posudzovateľ hodnoty majetku. Dedičstvo viery je nad všetky dedičstvá, nič sa mu nevyrovná. Pravda, to hovorím ja z tejto kazateľne a nie je isté, či si to všetci tak berú. Včera pri plnom chráme, človek má pocit, že predsa aspoň trochu niektorí ešte v sebe niečo majú a raz sa to môže prebudiť, že aspoň trochu si vážia to naše kresťanské dedičstvo, ale možno to bude len ilúzia, ktorá tu na Vianoce vždy nastáva. Avšak to nechcem riešiť. Som vďačný Pánu Bohu za tých, ktorí betlehemské dedičstvo nosia v srdci, naozaj celý život, som vďačný za všetkých, za mamy, otcov, staré mamy a starých otcov, ktorí s týmto dedičstvom, zdanlivo malým a nenápadným dokázali a dokážu žiť celý život. Tak to má byť, tak je vzácne, tak je to potešiteľné. Robili tak aj vtedy, keď králi a páni sveta bránili a zakazovali priznávať sa ku kresťanskému dedičstvu, lebo si mysleli, že je to tak správne a že to škodí budovateľskému rozvoju. Tešíme sa, že to je za nami a tešíme sa, že Boh preto prišiel na svet a dal nám ten dar, toto akože dedičstvo, aby sme z neho žili, aby sme z neho čerpali, aby bolo naším bohatstvom.

A tak teda ešte raz otázka, priznávaš sa k tomuto dedičstvu, dal si sa k nemu zapísať? Tešíš sa v týchto Vianociach, že máš toto dedičstvo v Kristovi? O tom musia či majú byť Vianoce, aby sme sa dali zapísať a aby sme sa priznali k dedičstvu v Kristovi, lebo len tak môžu byť napokon aj naše mená zapísané aj tam, kde všetci chcú, aby boli zapísané, v Knihe života, v nebesiach, aby sme potom dedičstvo viery mohli užívať v plnosti.

V Betleheme, v dome chleba, ako možno meno mestečka Betlehem preložiť, narodilo sa dieťa. V tej dobe sa narodilo určite viac detí, ale len o jednom vieme viac. Nevieme všetko, ale vieme všetko potrebné pre to, aby sme si hľadali cestu k Nemu. To dieťa prišlo na svet, aby naplnilo proroctvá. To dieťa, ako nám o ňom hovorí Biblia prišlo na svet, aby bolo Spasiteľom. To dieťa prišlo na svet, aby vykonalo súd nad týmto svetom. „ Kto neverí už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“ To dieťa prišlo na svet, aby „milosť a pravda sa stala skrze Neho“. To dieťa prišlo na svet, aby „známym učinilo nebeského Otca“. Mohli by sme menovať množstvo ďalších vecí a právd, ktoré sa dajú pripomenúť. Pozvaním Vianoc a slávnosti Vianoc je pozvanie k radosti z toho, že takéto dieťa sa narodilo, že takéto dieťa prišlo na svet. Pozvaním Vianoc je výzva: „Teš sa z toho, že máš Vykupiteľa, teš sa z toho, že nie si sám, opustený, že Pánu Bohu si dôležitý a má ťa rád.“ Buď Bohu vďačný za Betlehemské dedičstvo, za to, že si súčasťou Božieho plánu a máš tú milosť i možnosť priznať sa k dedičstvu viery, dedičstvu otcov.

Nech nás Pán Boh žehná v svojich daroch i naďalej, aby sme Ho v láske nasledovali, aby nás v živote vždy k Betlehemu usmerňoval. Avšak nielen k Betlehemu, aj k Jeruzalemu, ku krížu, aj k prázdnemu hrobu, symbolu vzkriesenia, lebo len tak môžeme prežívať plnosť radosti dietok Božích. Amen.



Použitá liteartúra: Andrej Hajduk- Ježiš Nazaretský