Životná múdrosť je dopúšťať sa v každom období života len tých omylov, ktoré sú v súlade s vekom.

(Pablo Picasso)

Kázeň Slova Božieho - Zelený štvrtok 9.4.2009

"Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil kalich Pána, previní sa proti telu a krvi Pána."
"Nech teda človek skúma sám seba a tak je z chleba a pije z kalicha."   1K 11, 27-28

Dnešným večerom sa pre nás začínajú veľkonočné dni. Počas týchto dní budeme v myšlienkach spoločne s Pánom Ježišom prechádzať tým, čo robí Veľkú noc veľkou. Najskôr máme pred očami utrpenie posledných dní, potom ukrižovanie, smrť a napokon ako korunu celého diania budeme mať možnosť tešiť za z Kristovho zmŕtvychvstania. O tomto sú tieto dni. Mali sme obdobie pôstu, ktorý mal byť časom duchovnej prípravy a my sa môžeme pýtať, či sme pripravení tieto dni prežiť tak, ako náleží? Či tie naše srdcia sú otvorené veľkonočným zvestiam?

V židovskej knihe Hagada, ktorá je akousi príručkou ku sláveniu židovského sviatku Paschy je napísané: "V každej generácii má človek povinnosť vnímať sám seba tak, akoby sám bol vyšiel z egyptskej krajiny." Pôvod sviatkov Veľkej noci sa spája s vyslobodením z egyptského otroctva. Smrťou a vzkriesením Pána Ježiša však v kresťanstve tento sviatok dostal celkom iný rozmer a aj trochu inú náplň. Predsa však má či musí platiť, že tak ako židia majú prežívať sviatok Paschy ako svoje osobné vyslobodenie, presne tak aj my máme sviatky Veľkej noci prežívať ako niečo naozaj naše, osobné, bezprostredne sa nás týkajúce. Teda, že ide o nás, že sviatky Veľkej noci sú naším osobným vyslobodením. Dá sa to takto prežívať? Môžeme sa zamyslieť nad tým do akej miery vieme udalosti prežívať osobne? Možno je ťažké prežívať udalosti minulosti, pri ktorých boli zúčastnení iní ľudia, v inej dobe, akoby to bolo teraz. Myslím, že je to dosť ťažké. Avšak práve o to ide, aby sme to dokázali, aby sme sa o to posnažili, aby si každý jeden z nás povedal - veľkonočné udalosti sa ma bezprostredne týkajú, nie sú vecou minulosti, sú vecou dneška, sú mojou vecou, ktorú musím prežiť hlboko v srdci. To je práve to, čo potrebujeme.

V cirkvi veríme, že blízky, osobný a bezprostredný zážitok stretnutia s Kristom, je stretnutie v moci Ducha skrze Jeho slovo a v sviatostiach, ktoré ustanovil. Posledný večer pred smrťou ustanovil Pán Ježiš sviatosť svojej Svätej večere. Stoloval so svojimi učeníkmi, akoby na rozlúčku a vtedy im dal na zreteľ posolstvo Novej zmluvy v Jeho krvi. Slávnostná večera bola súčasťou sviatkov Paschy. Podobne sviatosť Večere Pánovej je vážnou a dôležitou súčasťou sviatkov veľkonočných v našom čase. Pán Ježiš to nariadil, činiť to na Jeho pamiatku a dal nám tak možnosť prehĺbiť to osobné prežívanie sviatkov, keď si každý pri Jeho stole a daroch môže uvedomiť - Ježiš za mňa umrel, pre moje viny a pre naše oslávenie aj zmŕtvych vstal. Aj dnes teda, na Zelený štvrtok, ktorý je spojený s ustanovením Večere Pánovej, môžeme si pripomenúť Kristovo dielo, môžeme si uctiť Jeho dielo a to aj tým samotným spôsobom, že k Večeri Pánovej pristupujeme, že Jeho lásku prijímame.

Ľudia sme však rôzni. Ľudia aj boli rôzni a každý mal či má rozličným pohľad na veci, ale k prístup k jednotlivým aspektom života viery. Tak, ako všetci židia, hoci to majú nariadené nemusia prežívať sviatok Paschy celkom naozaj, osobne, tak ani kresťania to niekedy nedokážu. A nielenže nedokážu, teraz, v tejto čudnej dobe, v ktorej žijeme, - ale ono to žiaľ rôzne a zložité bolo aj voľakedy dávno ešte v počiatkoch cirkvi. Už vtedy sa našli všelijaké čierne ovce, ľudia, ktorí veci nebrali celkom vážne, zmenili si zmysel daného a hneď bol na svete problém.

Apoštol Pavol isté problémy s Večerou Pánovou a prežívaním sviatostného spoločenstva nazýva – slovom nehodné. "Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil kalich Pána, previní sa proti telu a krvi Pána." Nehodnosť sa tu ukazuje ako veľmi vážne nebezpečenstvo duchovného charakteru, kde človek svojím prístupom previňuje sa voči Pánovi. Podstata Pavlovho chápania nehodnosti vo vzťahu k Večeri Pánovej by sa dala pozorovať a rozoberať z viacerých strán a  vo viacerých významoch, pre nás je však nesmierne dôležité, pre lepšie pochopenie záležitosti to, čo Pavol píše ďalej - "Nech teda človek skúma sám seba a tak je z chleba a pije z kalicha."

Áno, náležité k prísnemu zdôrazneniu je fakt potreby skúmania seba samého, skúmania vlastného vnútra. Dá sa to, je to možné alebo nie? Je to aj možné, ale hlavne potrebné. Pán Boh od nás chce, aby sme sami dospeli k poznaniu svojich hriechov a vín, aby sme si uvedomili, kto sme a akí sme, aby sme práve v tom poznaní pocítili osobnú závislosť na Kristovej obeti za nás. Znovu sa možno vrátiť k téme z úvodu - ide o veľmi osobné veci, o osobné prežívanie Božej lásky v srdci. Pokiaľ sa to vo mne nedeje, pokiaľ je to len povrchné, zvykové, štatistické, ľahko sa môže stať, že si pijeme odsúdenie. Každopádne prv než budem prijímať krv a telo Pána je na mne, aby som sa skúmal. Apoštol Pavol k tomu pozýva.

Z času na čas ľudia musia ísť a preventívnu prehliadku. Taktiež, ak nás niečo trápi alebo bolí, ideme k lekárovi a potom na všelijakých prístrojoch, lekári skúmajú, čo nám je. Dôležitá je diagnóza pre stanovenie účinnej liečby. To isté platí aj duchovnom živote. Našou duchovnou diagnózou je hriech. Všetci sme poznačení hriechom, trpíme ním v rôznych podobách a formách. Hriech sa prejavuje aj tým, že si nedostatočne vážim to, čo mi Boh ponúka. Trpím neposlušnosťou voči Bohu. Hriech však neznamená nehodnosť. Vyznať a priznať si, že som hriešny, kajať sa, prosiť o odpustenie, to nám treba robiť. Práve v hriechu, ktorý vyznávame sme hodí pristúpiť k Večeri Pánovej.

Vážme si tento dar spoločenstva s Kristom. Pristupujem v pokore, v úprimnej túžbe môcť prežiť blízkosť Pánovu spolu s mojimi bratmi a sestrami. Myslime aj na to, ako Kristus stoloval naposledy so svojimi učeníkmi, čo tomu predchádzalo, ako im slúžil. Nech aj nás, o to prosíme, Pán Boh posilňuje aj skrze Večeru Pánovu k láske i službe. Nech nikto nezabúda, že Pán Ježiš žil, umrel i zmŕtvychvstal pre každého jedného z nás. Amen.