To, čo považuješ za problém, je dar, ktorý máš vyriešiť.

(Ludwig Wittgenstein)

Ekumenicke modlitebné stretnutie - 19.1.2020

Modlitba je dar od nášho Pána. A vôbec nie nejaký obyčajný, ale mimoriadne dôležitý, kriticky esenciálny pre fungovanie človeka. Pán Boh to vedel, keď tvoril svet i človeka, že bez priameho kontaktu s Ním by život pozemšťana bol veľmi smutný a pustý. Sám Pán Ježiš sa modlieval a všetky evanjeliá sú na informácie o Ježišovom modlitebnom živote veľmi bohaté, inšpirujúce a povzbudivé. Pán Ježiš nám dal svoj príklad dobrej modlitby a pozýva nás, aby sme si ju vzali k srdcu modlili sa neustále. On ako živý Boh naše modlitby nepotrebuje, ale ako milujúci Otec túži s nami v modlitbe hovoriť a chce nám dať to, o čo v nich prosíme. Človek na druhej strane modlitbu pre svoj duchovný život nevyhnutne potrebuje a je na nás, či tento dar prijímame a využívame jej silu a moc, ktorú v sebe má.

Modlitba bola spoločný menovateľ motivácie všetkých bratov a sestier z nášho cirkevného zboru ako aj z rímskokatolíckej farnosti, ktorí sme sa opäť po roku pri modlitbách stretli v rímskokatolíckom kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Badíne a spoločne vzývali Pána Boha a prosili o jeho požehnanie pre tento rok. Úmysly modlitieb boli veľmi rozmanité a pokrývali všetky oblasti spoločnosti. Počuli sme modlitbu za mier, za rodiny, za starých a chorých, za našu Zem i mnohé iné. Kazateľom bol brat ev. a.v. farár Roman Dovala, ktorý vyzdvihol dielo a odkaz apoštola Pavla. Piesňami prispel aj spevokol Joyful voices z evanjelického zboru, opäť v novom zložení, s novými rytmami i melódiami. Stretnutie sme ukončili v budove fary, kde bratia a sestry z farnosti pre všetkých pripravili bohatý stôl plný dobrôt, pri ktorom sme strávili pri rozhovoroch a debatách a všeličom možnom ešte nejaký čas.

Priznám sa, že príspevky o ekumenickom modlitebnom stretnutí v našej obci píšem vždy s takým zvláštnym pocitom. Nie však preto, že by som sa tu zle cítil, alebo že by som nevidel zmysel alebo nevnímal požehnanie vyplývajúce zo stretnutia s našimi bratmi katolíkmi. Zvláštny pocit mám preto, lebo vždy o tejto udalosti píšem ako o niečom zriedkavom, čo sa stáva len raz do roka. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že všetky kresťanské cirkvi sú si vzájomne omnoho bližšie, ako si občas vieme, alebo chceme priznať. Niekedy mi je ľúto, že kľukatá cesta cirkvi ku Kristovi počas celej histórie mala mnoho odbočiek, na ktorej sa nasledovníci Ježiš Krista rozchádzalii s vedomím, že len tá jediná cesta je tá pravá. Kiežby sa naše cesty križovali a spájali častejšie, veď náš cieľ - Ježiš Kristus - musí byť spoločný cieľ cesty každej kresťanskej cirkvi.

Ján Petrovič