Boh má prácu pre každého človeka.

(Ernest Hemingway)

Turistický výlet na Chopok a Ďumbier

Po minuloročnom, trochu hmlistom a upršanom výstupe na Krížnu, ostala v hlavách zúčastnených myšlienka, že turistické aktivity v našom CZ musia pokračovať. Po akčnom lete 2011, niekomu v hlave vznikol nápad, za ktorý mu osobne ďakujem, a to ísť pozrieť do našich malebných a krásnych Nízkych Tatier. A čo tak rovno na ich najvyšší vrch Ďumbier a na trošku nižší Chopok ? Skvelý nápad. Na mládeži sme sa jednoznačne rozhodli ísť. Na Facebooku sa vytvorila udalosť (teda nie sama, ďakujeme brat farár) a ľudia sa začali hlásiť, niektorí boli rozhodní iní menej. Nakoniec sa nás v to inkriminované ráno zišlo až pekný tucet kúskov. Okrem skalných mládežníkov, nášho skalného pána farára, nás poctili aj iní( väčší i menší) členovia nášho zboru a dokonca aj brat farár Tibor Molnár z CZ Baďan (obec pri Banskej Štiavnici) a vytvorila sa veľmi zaujímavá partia ľudí.

Zišli sme sa už skoro ráno o 6.30, pre niektorých to bol hororový čas na vstávanie, ale ja verím, že sa oplatilo privstať a prísť. A tak sme vyrazili, síce trochu neskôr (skoro o polhodinu, kvôli jednému človeku, nechcem ho menovať, pretože pán farár by sa na mňa nahneval), ale predsa. Rozdelili sme sa do troch áut a už sme šli za našim cieľom. Vystúpili sme na Srdiečku, kde sme si chvíľu počkali na lanovku, ktorá nás odviezla na chatu Kosodrevina. Pre mňa osobne to bol veľký zážitok ísť lanovkou po takom dlhom čase. Našťastie nikto nevypadol a hneď sme boli na Kosodrevine. Tu brat farár z Baďana dostal nápad : "A čo tak absolvovať rovno tri dvojtisícové kopce za jeden deň?". Všetci nabudení turistickým ošiaľom súhlasne prikývli. A tak sme sa začali štverať aj na Dereše (2004 m). Po malebnej ceste cez kosodrevinový porast a búrlivý vietor sme sa dostali na prvý cieľ našej cesty, už spomínaný vrch Dereše. Výhľad bol dychberúci, vietor bol parochne berúci, ale všetci len s otvorenými ústami hľadeli na krásu hôr. Po krátkom občerstvení sme sa pobrali ďalej na Chopok. Cesta nebola taká náročná, pretože sme šli po hrebeni. Všetko sa na tých horách zdalo tak blízko, ako sa vraví „čoby kameňom dohodil), ale vždy to bol poriadny kus cesty dostať sa k bodu, ktorý na pohľad bol tak blízko. Keď sme sa dostali na Chopok (2024 m), začali sa objavovať prvé známky únavy, ale my sme sa nevzdávali. Na Chopku bolo krásne, zastavili sme sa aj v Kamennej chate, kde sme si chvíľu oddýchli, popočúvali maďarčinu, poľštinu, ruštinu a češtinu a odobrali sa na najvyšší vrch Nízkych Tatier – Ďumbier (2043 m). (Ináč v ten deň bolo na Chopku iste viac ľudí ako v ECC BB). Tu nás sprevádzali aj dve mládežníčky z Radvane, ktoré sme stretli na Chopku.

Zhruba za hodinku aj niečo, sme sa dostali na vrchol Ďumbiera (2048). Ach, to bola nádhera. Krásne Božie dielo, nás obklopovalo zo všetkých strán. Po pookriatí na krásnom výhľade sme sa pomaly vybrali naspäť dolu. Neboleli ma len nohy, ale aj ukazovák od fotenia, ale stálo to všetko zato. Pri zostupe sme čiste náhodou natrafili aj na chatu M. R. Štefánika, kde sme sa napapali a napili, trochu oddýchli a ďalej sa pomaly vybrali naspäť dolu. Dole sme sa ešte pomodlili a potom plný zážitkov a s plnými pamäťovými kartami vo fotoaparátoch sa pobrali domov. Na záver sa chcem poďakovať všetkým zúčastneným, najmä nášmu p. farárovi za organizáciu, ďalej Jankovi Maruškinovi, ktorý nás viedol, ale aj všetkým ktorí sa nejakým spôsobom pričinili. Ale najmä veľké ĎAKUJEM patrí nášmu nebeskému Ockovi, za krásny čas ktorý nám doprial prežiť z Jeho milosti.