Nikto nemá toľko poradcov ako ten, kto má Bibliu.

(Pavel Kosorin)

Ako sa robíme smutnými

  • Rozdáme si papieriky s nápisom – vyhrávaš 1. cenu a nevyhrávaš. (nevyhrávaš budú v menšom počte-napr. 4 ks z 10) Sledujeme reakcie mladých. Tým, čo vyhrávajú dáme malú čokoládku.

    Ak niekto v živote vyhrá, teší sa, ak niekto nevyhrá býva smutný. Lenže to sú veci, ktoré nevieme vždy ovplyvniť. My sami však máme často v svojich rukách smútok alebo radosť ľudí vôkol nás.

  • Rozdáme si papieriky a každý musí napísať koho v poslednej dobe a ako urobil smutným. Treba nad tým dobre porozmýšľať a napísať vážne.
  • Ľudia sa robíme smutnými veľmi často a z rôznych dôvodov. Skúsme dať príklad!
    Povieme škaredé slovo, nesplníme prosbu, zabudneme na sviatok a podobne.
    Necháme neporiadok v miestnosti, nevšimneme si kamaráta na ulici.
    Nevážime si snahu iných. Vysmievame sa niekomu za to ako vyzerá.
    Kritizujeme, nepochválime. Neposlúchame....
  • Mohli by sme menovať ďalšie množstvo prípadov, keď urobíme niekoho z našich blížnych smutným.
    Chce Pán Boh, aby sme zarmucovali iných? Nie.
    Čo máme robiť? Rozdávať lásku! Zarmucovať svojho blížneho nie je prejavom lásky.
  • Pána Ježiša tiež nie raz urobili smutným Jeho blízki ľudia.
    Prečítajme si niektoré časti Biblie, kde sa o tom píše a porozprávajme sa o nich.
    Mt 16, 21-23
    J 2, 13-17
    L 19, 41-42
    Mt 20, 20-22
    Mk 14, 32- 42
    Mt 14, 31
  • Nielenže Pána Ježiša zarmucovali Jeho blízki vtedy dávno, ale aj my Ho často robíme
    smutným. Náš život a naše názory, slová i skutky musia Pána robiť smutným.
  • To, čo robíme iným ľuďom, akoby sme robili samotnému Bohu!
  • Na druhú stranu papierika z úvodu napíšeme - mrzí ma to! Mal by to byť jeden maličký prejav uvedomenia si, že naozaj som niekoho urobil smutným.
  • Na záver si pripomeňme, čo Boh od nás chce!
    A potom dáme čokoládky zvyšnám deťom, ktoré na začiatku nič nedostali.
  • "Ale vždy sa vynasnažujte činiť dobre medzi sebou a všetkým ľuďom. Stále sa radujte, neprestajne sa modlite." 1 Tes 5, 15b-17