Ak má byť niekto spasený, musí v Krista uveriť, jeho slovo počuť a skutkom ho až do smrti plniť.

(Jan Hus)

O misii v Afganistane

                                                                                                                                    Info na FB Fotogaléria

Kríže verzus mesiac alebo o misii v Afganistane na stretnutí v Hronseku

Keď sa mužovi v Afganistane narodí dcéra, považuje to za trest. Čaká už len na to, kedy trochu vyrastie a keď dovŕši vek 13 až 15 rokov, v niektorých prípadoch stačí aj 12 rokov, tak ju predá a získa za ňu veno. Váženým moslimom je muž až vtedy, ak má syna, najlepšie hneď prvorodeného. V Afganistane má žena menšie práva ako u nás pes. Ak u nás hodíte na ulici do psa kameň môžete mať z toho súd s organizáciou Sloboda zvierat za ublíženie na zdraví zvieraťa. Keď muž v Afganistane hodí do ženy kameň, nielenže z toho nebude nikdy mať súd, ale okoloidúci, ktorí ho vidia, mu ju pomôžu ukameňovať. Ženu v Afganistane môže muž ukameňovať priamo na ulici, hoci už len preto, že žena na verejnosti plače alebo kričí. To žena v Afganistane na verejnosti robiť nesmie. Ani kričať ani plakať. Dokonca, ak sa jej iný muž zahľadí do očí dlhšie ako 3 sekundy, je to považoné za smilstvo.

V Afganistane na námestí burtálne poporavia kresťana, ak si dovolí čítať Bibliu. Kresťania v Afganistane tvrdo bojujú a draho platia za svoju vieru v Ježiša Krista. Chcú ho vyznávať, ale nemôžu. Chceli by sa stretávať, ale nemôžu. My máme náboženskú slobodu. Môžeme slobodne vyznávať vieru v Ježiša Krista, chodiť bez strachu do kostola, mládež sa môže slobodne stretávať, môžme slobodne spievať na chválu Bohu. A robíme to???

Buďme hrdí na svoje kríže na vežiach. Nie všade sú a nie všade sú dovolené... "A nad morom mesto leží, týči k nebu tisíc veží: Jaj, Bože, len smutno je to: Na tých vežiach kríža nieto." (S. Chalupka: Turčín Poničan). Buďme hrdí na to, že sme kresťania! Vážme si to, že sa môžme slobodne stretávať, či už v nedeľu v kostole alebo aj inokedy a niekde inde.

Afganistan je chudobná nehostinná krajina ničená ak nie vysokými horúčavami tak obdobím dažďov. Pôda vodu neprepustí, v období dažďov je krajina zmietaná povodňami. V odbodí dažďov si vodu zachytávajú do veľkých nádrží a potom ju používajú na všetko. Tak na pitie ako na kúpanie.... Okrem tohto je krajina ohrozovaná mínami a raketovými náletmi. Ľudia v Afganistane sú chudobní. Aj keď slovo chudoba je veľmi slabý výraz na pomenovanie toho, čím ľudia v tejto krajine žijú. Majú ešte menej než si my dokážeme pod slovom chudoba predstaviť.

Medzi vojakmi boli v Afganistane aj Slováci, ktorí pomáhali za nepriaznivých podmienok vysokých horúčav centimeter po centimetri odmínovávať krajinu, aby sa aspoň deti mohli hrať futbal aj to len s handrovou loptičkou a nestupili pritom na mínu. Slovenskí vojaci mali hlavný tábor v Kandaháre. Ďalej mali na starosti odstraňovanie nástražných systémov, školenie polície a vojakov v Afganistane. Pri tejto činnosti boli neustále ohrozovaní raketovými a samovražednými útokmi. Brat farár V. Sabo vyzdvihol prácu slovenských vojakov aj napriek slabému technickému vybaveniu nám nerobili v zahraničí hanbu. Práve naopak. Svojím poctivým prístupom v mnohom prekonali technicky lepšie vybavených Američanov.

Toto všetko a oveľa viac sme sa dozvedeli z rozprávania evanjelického farára V. Saba, ktorý bol v Afganistane vyslaný na misiu. Pomáhal vojakom bojovať duchovný boj. A nielen tento boj. Bol s nimi aj vtedy, keď radary hlásili raketový útok a všetci museli k zemi. Aj napriek tomu, že brat farár V. Sabo je evanjelický farár, nemali problém s ním hovoriť vojaci aj iného vierovyznania ba dokonca ani ateisti. Evanjelický farár V. Sabo toto všetko zažil a prišiel nám o tom porozprávať na spoločné stretnutie mládeže v Hronseku, kde prišla aj mládež z cirkevného zboru v Badíne. A nielen mládež. Generácií, ktoré si prišli vypočuť rozprávanie brata farára bolo viac.

(PS: Všetkých, ktorí sme si v sobotu 24.11. 2012 prišli vypočuť rozprávanie brata farára V. Saba o misii v Afganistane, bolo približne 50. A kto by náhodou pri odchode nebol naplnený duchovne, tak určite nemôže povedať, že odchádzal nenaplnený telesne, pretože hosťujúci CZ v Hronseku sa na nás pripravil aj po tejto stránke a môžem smelo povedať, že všetkým chutilo :-)

Rozprávanie ukončím veršami z tvorby známeho slovenského literáta: "Udeľ vám Boh, deti moje, sväté požehnanie svoje, ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veže svieti." (S. Chalupka: Turčín Poničan)

Daniela Kozová