Neviem prečo, ale kým som bol študent, na školách ma všetci učitelia pokladali za flegmatika. Koniec koncov, je mi to vlastne jedno, ale aj tak ma to v niektorých chvíľach trochu trápilo. Vedel som, že to nie je celkom pravda, lebo svoje vnútro som poznal lepšie ako oni.

Iste však všetci uznáte, že sú veci, ktoré nám môžu byť jedno a netreba sa nimi zaťažovať, ale sú veci, na ktoré, či o ktoré musíme dbať a to veľmi aktívne. Aj Boh nám vraví, aby sme dbali o veci Jeho kráľovstva, aby sme sa starali o to, čo nám ponúka a aby sme to brali vážne, nie „z pleca na plece“. Nedbať o Božie veci, to zaváňa niečím veľmi zlým. Tu sa nesmie myslieť v štýle: „ Je mi to jedno!“

Podobenstvo, ktoré hovoril Pán Ježiš a evanjelista Matúš ho zapísal a my ho máme v 22.kapitole, toto podobenstvo hovorí o ľudskej nedbalosti. „ Ale oni nedbali...“. Píše sa tu o pozvaných na hostinu, ktorí nedbali a išli si po svojom. Bolo im jedno, že kráľ prichystal hostinu, svadbu a čaká i teší sa na spoločenstvo s nimi. Nezáležalo im na ňom. Nedbali! Bolo im to jedno, úplne fuk. Ale to už by sme nehodnotili ako flegmatizmus, ale niečo oveľa drsnejšie, v zmysle drzosti, neúcty, výsmechu. Ak sa v živote niekto dokáže zachovať podobným spôsobom, právom sa na jeho hlavu môže zosypať hnev. A kto tak učiní vo vzťahu k Bohu, aj hnev Boží!

Nebuďme ľahostajní k Božím veciam, Božiemu pozvaniu a volaniu. Dbajme o to, čo je naozaj dôležité. Dbajme o svoju spásu, o svojich blízkych, manželov, manželky, priateľov, deti, rodičov. Dbajme na Božie prikázania i dopravné značky.

Prosíme Pane, pomáhaj nám dbať na ...... Amen.